Turecko 29. novembra (RV) Prinášame homíliiu Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie v sobotu 29. novembra 2014 v Katedrále Svätého Ducha v Istanbule spoločne s predstaviteľmi cirkvi latinského obradu i východných katolíckych cirkví.

*

„Človeku prahnúcemu po spáse sa Ježiš v evanjeliu predstavuje ako prameň, z ktorého sa dá načrieť, ako skala, z ktorej Otec dáva vyprýštiť prúdom živej vody pre všetkých, ktorí v neho veria (porov. Jn 7,38). Týmto proroctvom, verejne vyhláseným v Jeruzaleme, Ježiš vopred ohlasuje dar Ducha Svätého, ktorý dostanú jeho učeníci po jeho oslávení, teda, po jeho smrti a zmŕtvychvstaní (porov. Jn 7,39).

Duch Svätý je dušou Cirkvi. On dáva život, vzbudzuje rozličné charizmy, ktoré obohacujú Boží ľud, a najmä, vytvára jednotu medzi veriacimi: z mnohých tvorí jedno telo, Kristovo telo. Celý život a poslanie Cirkvi závisia od Ducha Svätého: on uskutočňuje všetky veci.

Samotné vyznanie viery, ako nám pripomína sv. Pavol v dnešnom prvom čítaní, je možné iba preto, že je podnietené Duchom Svätým: «Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom» (1 Kor 12,3b). Keď sa modlíme, je to preto, že Duch Svätý nám vzbudzuje modlitbu v srdci. Keď lámeme obruč nášho sebectva, vychádzame zo seba a približujeme sa k druhým, aby sme ich stretli, načúvali im a pomáhali, Duch Svätý je ten, ktorý nás k tomu podnietil. Keď v sebe objavíme nepoznanú schopnosť odpúšťať, milovať aj toho, ktorý nás nemá rád, Duch Svätý je ten, ktorý nás zasiahol. Keď sa povznesieme ponad slová čírej slušnosti a obrátime sa k bratom s nežnosťou, ktorá zohrieva srdce, istotne sa nás dotkol Duch Svätý.

Je pravda, že Duch Svätý vzbudzuje rozličné charizmy v Cirkvi; zdanlivo to môže vyzerať ako vytváranie neporiadku, avšak v skutočnosti svojím vedením ustanovuje nesmierne bohatstvo, pretože Duch Svätý je Duchom jednoty, ktorá však neznamená uniformitu. Iba Duch Svätý môže vzbudiť rozličnosť, mnohorakosť, a zároveň spôsobiť jednotu. Keď sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rozličnosť a zavrieme sa do našich partikularizmov a exkluzivizmov, prinesieme rozdelenie; a keď sme to my, ktorí chcú nastoliť jednotu podľa našich ľudských plánov, nakoniec zavedieme uniformitu a rovnakosť. Ak sa naopak necháme viesť Duchom, bohatstvo, rôznorodosť a rozdielnosť sa nikdy nestanú zdrojom konfliktu, pretože On nás pobáda prežívať rôznorodosť v spoločenstve Cirkvi.

Množstvo jej členov a chariziem nachádza svoj harmonizujúci pôvod v Kristovom Duchu, ktorého Otec poslal a neprestajne posiela, aby dovŕšil jednotu medzi veriacimi. Duch Svätý spôsobuje jednotu Cirkvi: jednotu vo viere, jednotu v láske, jednotu vo vnútornej súdržnosti. Cirkev a cirkvi sú povolané, aby sa nechali viesť Duchom Svätým zaujatím postoja otvorenosti, učenlivosti a poslušnosti. Je to on, kto harmonizuje Cirkev. Prichádza mi na myseľ to krásne vyjadrenie sv. Bazila Veľkého: „Ipse harmonia est“ – On sám je harmóniou.

Ide o perspektívu nádeje, ktorá však môže byť zároveň náročná, keďže je v nás neprestajne prítomné pokušenie vzdorovať Duchu Svätému, pretože znepokojuje, premiestňuje, núti k pohybu, podnecuje Cirkev, aby napredovala. Vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť. A Cirkev sa preukazuje vernou Duchu Svätému aj vtedy, keď zanecháva pokušenie hľadieť sama na seba. A my, kresťania sa stávame autentickými učeníkmi misionármi, schopnými interpelovať na svedomie, ak opustíme ten obranný štýl, aby sme sa nechali viesť Duchom. On je sviežosť, fantázia a novosť.

Naše obranné mechanizmy sa môžu prejavovať ako nadmerné opevňovanie sa v pozícii našich ideí, našich síl – avšak takto skĺzavame do pelagianizmu –, prípadne ako ambiciózny a márnivý postoj. Tieto obranné mechanizmy nám bránia naozaj pochopiť iných a otvoriť sa pre úprimný dialóg s nimi. Ale Cirkev, ktorá vyprýštila z Turíc, dostáva do daru oheň Ducha Svätého, ktorý nenapĺňa iba myseľ ideami, ale zažíha srdce; je poháňaná vanutím Ducha, ktoré neodovzdáva moc, ale uschopňuje k službe lásky, tej reči, ktorej je každý schopný porozumieť.

Čím viac sa na našej ceste viery a bratského života necháme s pokorou viesť Duchom Pána, tým väčšmi prekonáme nepochopenia, rozdelenia a spory a budeme vierohodným znamením jednoty a pokoja. Vierohodným znamením, že náš Pán je vzkriesený, je živý.

S touto radostnou istotou objímam vás všetkých, drahí bratia a sestry: sýrsko-katolíckeho patriarchu, predsedu biskupskej konferencie, apoštolského vikára Mons. Pelâtreho, ďalších biskupov a exarchov, kňazov a diakonov, zasvätené osoby a veriacich laikov, ktorí patria k rôznym spoločenstvám a rozličným rítom Katolíckej cirkvi. Chcel by som s bratskou láskou pozdraviť konštantínopolského patriarchu, Jeho Svätosť Bartolomeja I., sýrsko-pravoslávneho metropolitu, arménskeho apoštolského patriarchálneho vikára a predstaviteľov protestantských spoločenstiev, ktorí si priali modliť sa spolu s nami počas tohto slávenia. Vyjadrujem im vďačnosť za toto bratské gesto. Úprimný pozdrav zasielam arménskemu apoštolskému patriarchovi, Mesrobovi II. a uisťujem ho o mojej modlitbe.

Bratia a sestry, obráťme sa v duchu na Pannu Máriu, svätú Božiu Matku. Spolu s ňou, ktorá sa modlila vo Večeradle s apoštolmi v očakávaní Turíc, prosme Pána, aby zoslal svojho Svätého Ducha do našich sŕdc a urobil nás svedkami jeho evanjelia v celom svete. Amen!“

Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

Zdroj: www.tkkbs.sk